DIVADELNÍ FLORA OLOMOUC 2012 10.–20. 5. 2012

Tvárou v tvár Anne Réti

Excelentná tanečníčka a performerka si po náročnom predstavení Vis-a-vis našla chvíľku času a porozprávala nám o procese tvorby projektu, ako aj niečo o plánoch do blízkej budúcnosti.

V Olomouci ste boli aj v roku 2009 s projektom Inside Out. Zmenil sa odvtedy váš pohľad na tanec?

Áno, určite sa zmenil. Každý sa vyvíja. Teraz napríklad stále menej a menej hľadám významy len v tanečných pohyboch. Ak porovnám tieto dve produkcie, tak si myslím, že práve Vis-a-vis je projekt viac divadelný a svojim spôsobom krajší.

Vis-a-vis znamená čosi ako tvárou v tvár. Čo to však znamená pre vás?

Jednou z mojich priorít je udržať publikum. Vis-a-vis pre mňa znamená stretnutie s publikom, ako i stretnutie so samou sebou, v rozličných štádiách mňa. Sú to tváre mojich štádií i tváre štádií publika.

Vis-a-vis je aj o vývoji a spoznávaní meniaceho sa sveta. Čo sa za posledné roky najviac zmenilo na tom vašom?

Veľa vecí, najmä osobných.

Kedy a ako vznikla téma prítomného času a vývoja samého v sebe?

Hlavnou vecou je pre mňa byť v prítomnosti, v tomto momente. Dôležité je však aj hľadanie inej cesty ako bytia v prítomnosti. Všetko to plynie z normálneho denného pocitu, keď mám dojem, že som niekde. Napríklad, keď sa s vami rozprávam a pri tom rozmýšľam o večeri. Na viacerých predstaveniach síce som prítomná fyzicky, ale občas som duchom niekde inde. Preto mám občas pocit, že strácam veľa času z môjho života. A túto vec som začala skúmať. Keď niekde ste fyzicky, ale psychicky – duchom, nie.

Na koncepcii a choreografii projektu Vis-a-vis ste pracovali sama alebo v spolupráci s niekým?

Hlavná a počiatočná myšlienka je odo mňa. Na začiatku som však mala rozhovory s mnohými ľuďmi, ktorých som sa pýtala na ich názory. Zaujímalo ma, či sa zaoberajú rovnakými problémami. Ja chcem totiž vytvoriť niečo, čo nie je zaujímavé len pre mňa, ale obohatí to aj ďalších ľudí.

S projektom ste navštívili viacero festivalov. Mení sa na ňom niečo z predstavenia na predstavenie?

Áno, veľmi veľa sa mení a závisí to najmä od publika. Niekedy sa ľudia smejú, niekedy si držia odstup. Záleží to aj od priestoru, kde predstavenie prebieha. Niekedy hrávam vo veľkých divadlách, kde je medzi mnou a publikom veľká vzdialenosť. Je to o to ťažšie, keď sa s publikom „necítime“ a preto je pre mňa oveľa príjemnejšie, keď sme si navzájom blízko. Aj to sú dôvody a príčiny, prečo sa projekt neustále mení.

Momentálne žijete Vis-a-vis alebo premýšľate aj o nových témach a nových projektoch?

Práve teraz rozmýšľam aj nad novými vecami, čo je veľmi dôležité. Tancujem a pracujem aj s ďalšími ľuďmi, ako napríklad s Josephom Nagyom zo Srbska. Premýšľam nad novou produkciou, ktorá sa tiež spája so scénami z prítomnosti. Mnohokrát je však pre mňa prekážkou, že dopredu premýšľam nad krokmi, ktoré urobím. Občas si o nich myslím, že sú zlé a potom ich ani neuskutočním. To je taký druh môjho malého boja. A však vždy keď mám predstavenie, som len vo vnútri jeho diania.

Mávate niekedy sama o sebe pochybnosti, viete sa sústrediť?

Napríklad dnes to bolo veľmi príjemné, pretože fotografi nefotili počas tichých scén. Takže ma to nerušilo a vedela som sa koncentrovať. Dokázala som byť uprostred diania predstavenia.

Za rozhovor ďakuje Katarína Cvečková