Divadelní Flora 2013 Olomouc 9.–20. 5. 2013

Oslobodzujúce piruety invalidného vozíka

Keď má recenzent písať o inscenácii, v ktorej sa na javisku objavujú ľudia s telesným postihnutím a ku slovu sa dostáva arteterapia, do divadla v zásade vstupuje s obavou. Ak totiž daný „štyk“ nenesie predponu „majster“, hodnotenie umeleckých (ne)kvalít musia z akéhosi ľudského dôvodu ísť stranou. V dnešnom rozhovore po predstavení skonštatovala Veronika Kotlíková, choreografka a interpretka inscenácie Simulante Bande, že „zautomatizovaná“ a teda nie úplne úprimná ľútosť ľuďom s pohybovými obmedzeniami naopak vadí. Nasledujúce hodnotenie preto považujte za moju úprimnú snahu o ich zrovnoprávnenie a emancipáciu.

Produkcia nevznikala v žiadnom z divadiel primárne sa orientujúcich na arteterapiu a integráciu ľudí so zdravotným postihnutím, vytvorili ho naopak jedni z najlepších tanečných tvorcov v krajine – duo VerTeDance. V Divadle Archa tak stojí Simulante Bande na programe napríklad pri verejnom natáčaní Show Jana Krausa. Inscenácia bola tiež zaradená do tohtoročného výberu festivalu Česká taneční platforma, ktorý každoročne prezentuje českú tanečnú tvorby prevažne promotérom zo zahraničných festivalov a vyslúžila si hneď Cenu divákov. Na Divadelní Floře zastupuje v rámci višegrádskej tanečnej prehliadky českú tanečnú scénu.

VerTeDance k Flore už pomaly začínajú patriť ako Mikulášek alebo VOSTO5ka. Čo si môj krátky redaktorský život pamätá, tu odohrali svetovú premiéru choreografie Charlotty Öfverholm Found and lost, minulý rok okrem ďalšej svetovej premiéry višegrádskeho projektu v Olomouci predviedli „najlepšiu tanečnú inscenáciu minulého roka“ – Kolik váží vaše touha?. Simulante Bande je ďalším pokračovaním spolupráce VerTeDance so zaujímavými zjavmi českej hudobnej alternatívy – po Zrní nasledovali DVA.

Počiatok inscenácie možno veru označiť rovnako hravým, zábavným a chytro postaveným ako je muzika „v našich kruhoch“ populárnej hradeckej dvojky. Fyzický hendikep je tu povýšený do umeleckého obrazu, kontextu neznalý divák navyše môže pre šikovnú choreografiu na zemi spočiatku celkom dlho hádať, kto zo štvorice tanečníkov vlastne trpí handikepom. Sebaironickým vláčením ťažkých bezcitných nôh, ráznymi až drzými poznámkami, skutočne dráždivým predvádzaním postihnutého dievčaťa ako sexuálneho objektu, či dokonca buchnátmi do obyčajne nedotknuteľného hendikepovaného tela sa Alena Jančíková a Zuzana Pitterová (študujúca mimochodom herectvo DAMU) snažia vyvrátiť klišé osôb telesne postihnutých. Prezentujú sa tak ako silné osobnosti, ktoré si miesto poľutovania vyslúžili môj obdiv. Na súčiastky demontovaný invalidný vozík sa na javisku zbavuje svojej strašidelnej aury a v nespočetných piruetách predvádza svoju oslobodenú oceľovú krásu.

Ilustrovanie sveta telesného postihnutia príbehom bariéry nepochopenia medzi ľuďmi fyzicky zdravými a tými, čo v živote nemali až také šťastie, mi však príde zbytočné. Nie len inscenáciu, ale paradoxne aj oných hendikepovaných tanečníkov ponižujú ony divadelne banálne epické situácie konfliktu sveta „postojačky“ a „posediačky“.  Úplné oprostenie sa od potreby zjednodušene znázorňovať toto problematické spolužitie (čo napríklad výborne funguje v prvom obraze), by možno bolo cestou ku skutočnej emancipácii.

všechny aktuality | home