Menu

17/5/2019

Dôležité je postaviť sa na barikády a bojovať

ROZHOVOR  

Tento rok majú počas Divadelní Flory premiéru hneď tri inscenácie. Prvá z nich – Opuštěná společnost vznikla na základe rovnomennej knihy Erika Taberyho. Pre Divadlo na cucky ju s hercami naštudovali režisér Patrik Lančarič a dramaturgička Iva Mikulová.

 


Knihu Opuštěná společnost vám pre spracovanie ponúklo vedenie Divadla na cucky. Ako dlho vám trvalo, kým ste sa s textom nejakým spôsobom stotožnili a našli si k nemu cestu?

Patrik Lančarič: Taberyho knihu som poznal už predtým. V minulosti sme totiž koketovali s myšlienkou, že by sme ju zinscenovali v Mestskom divadle Zlín (Patrik Lančarič v súčasnosti pôsobí v tomto divadle ako umelecký šéf, pozn. red.). Keď nám ju však Jan Žůrek navrhol ako titul, ktorý by sme mohli naštudovať, trochu som „cukol“. Nevedel som si to poriadne predstaviť na javisku. Človek má tendenciu cúvnuť, pretože si myslí, že to nejde, že je to príliš komplikované. Ale kto začne mať strach z prehry, prehral. V tomto momente ma to celé začalo zaujímať – a na titule sme sa nakoniec zhodli.


Ako následne vznikala dramatizácia? Ako ste vyberali pasáže, ktoré ste napokon v inscenácii použili?

Iva Mikulová: Já jsem knihu předtím nečetla, takže jsem se k ní dostala, až když přišla nabídka podílet se na scénáři. Samotná práce vznikala z rozhovorů – prvně nás dvou s Patrikem a následně i z hovorů s herci. Pak vznikl hrubý scénář – po jednotlivých tématech, které jsme ještě společně upravovali a připravili do výsledné podoby.


Text sa venuje rôznym dôležitým témam ako pohľad na demokraciu, humanizmus, usporiadanie spoločnosti. Narazili ste v rámci prípravných diskusií na strety alebo odlišnosti v názoroch, ktoré boli spôsobené generačnými rozdielmi?

P.L.: V princípe sme všetci ľudia z tej istej strany barikády, takže v názoroch na demokraciu a elementárne hodnoty si rozumieme. Pre mňa bolo hlavné, aby som im nevsugeroval našu interpretáciu. Bolo skvelé vidieť, že herci majú vlastný názor. Zatiaľ čo moja generácia pociťuje istú nostalgiu za revolučnými rokmi a étosom nežnej revolúcie, mladí ľudia to tak vôbec necítia. Ich názor je oveľa zdravší.


Odzrkadlilo sa to nejakým spôsobom aj v inscenácii?

P.L.: Bolo to veľmi dôležité pri diskusiách nad témami, ktoré kniha ponúka. Herci rozprávajú myšlienky, ktoré im nemôžu byť cudzie. Musí byť jasné, že rozumejú tomu, čo hovoria a majú na to názor. Aby to neboli prázdne vety, musia byť prefiltrované cez osobnú skúsenosť či názor. To sa v inscenácii určite prejavilo.

 

Inscenácia Opuštěná společnost je vďaka témam, ktoré rozoberá, v istom zmysle politická. Malo by byť divadlo politické a angažované?

P.L.: Neexistuje nič, čo by divadlo malo mať ako povinnosť. Je slobodné a také ma aj zostať. Angažovanosť však je jedným z rozmerov, ktoré by divadlo prinášať malo. O to viac v zložitých časoch, keď je spoločnosť ohrozovaná. Vtedy je dôležité postaviť sa na barikády a bojovať. Bojovať v zmysle prispievania k formovaniu občianskej spoločnosti.

I.M.: Říkali jsme si, že se nechceme nutně přihlásit ke konkrétním myšlenkám a idejím, ale chceme získat rozměr úvah, které se týkají jednotlivých principů a hodnot. I divadlo, které sami tvůrci nedefinují jako politické, ale přihlásí se v něm k nějakým hodnotám jako takovým, se politickým stává – už jenom proto, že vstupuje do diskuze s divákem.


Už v minulosti ste niekoľkokrát spracovali rôzne historické témy, vrátane životných osudov niekoľkých historických osobností – a to nielen pre divadlo, ale i film či rozhlas. Čo vás láka na opätovnom preskúmavaní minulosti? Zastávate názor, že musíme uchopiť a interpretovať vlastnú minulosť, aby sme mohli vstúpiť do budúcnosti?

P.L.: Áno, s tým úplne súhlasím. Historickým témam sa venujem programovo už asi desať rokov, no kľúčová je pre mňa prítomnosť v nich. Vždy ide o pohľad z prítomnosti do minulosti. Musíme pochopiť veci z minulosti, ktoré pre nás môžu byť dôležité v súčasnosti. Minulosť nie je niečo abstraktne vzdialené a odtrhnuté on nás. To kým sme, je výsledkom rozhodnutí, ktoré sme urobili v minulosti. Je medzi tým priama súvislosť. Je dôležité poznať svoju minulosť, na základe nej vnímať prítomnosť a premýšľať o budúcnosti. Historici už mnoho vecí formulovali, no ich poznatky ostávajú na akademickej úrovni a ešte nezostúpili do všeobecného povedomia spoločnosti. Tu sa otvára priestor pre umenie, ktoré dokáže toto poznanie formou príbehov šíriť medzi ľudí.

 

Patrik Lančarič
Slovenský divadelný, filmový a rozhlasový režisér. Absolvoval štúdium divadelnej réžie na VŠMU, v rokoch 2002–2004 bol umeleckým šéfom činohry Štátneho divadla v Košiciach. Ako režisér pravidelne pôsobí na rôznych slovenských aj zahraničných divadelných scénach. Od roku 2017 zastáva post umeleckého šéfa Městského divadla Zlín.


Iva Mikulová
Dramaturgička a divadelná vedkyňa. V roku 2016 dokončila doktorandské štúdium na Katedre divadelných štúdií FF MUNI, kde v súčasnosti pôsobí ako odborná asistentka. V minulosti pôsobila ako lektorka dramaturgie v Městskom divadle Zlín či ako redaktorka časopisu Theatralia. Viedla internetový časopis RozRazil online a magazín MDZ Tady a teď.

 

Rozhovor pro třetí vydání festivalového zpravodaje připravila Barbora Forkovičová.