ROZHOVOR

Inscenáciu Stefko Hanushevsky predstavuje Diktátora spolu s jeho protagonistom vytvoril režisér Rafael Sanchez. Vo svojej tvorbe sa nevyhýba produkciám s veľkým ansámblom a bohatou výpravou, no priznáva, že najviac ho zaujíma forma monológu a diel, v ktorých je herec „odkázaný“ sám na seba. Aj preto vytvoril sériu monodrám prepájajúcich životné príbehy hercov so známymi filmami. 

Zleva režisér Rafael Sanchez, dramaturgyně německojazyčného programu 25DF Dominika Široká, která se dramaturgicky na inscenaci podílela, a protagonista Stefko Hanushevsky v šatně po představení (foto Lukáš Horký)

Stefko Hanushevsky predstavuje Diktátora nie je vaša jediná inscenácia tohto druhu. V minulosti ste vytvorili niekoľko podobných na princípe, v ktorom herec/herečka rozprávali o známych filmoch. V prvej z nich ste dokonca účinkovali sám – Rafael Sanchez predstavuje Na západe nič nové. Ako vznikol tento nápad?  
Rafael Sanchez predstavuje Na západe nič nové bola vlastne prvá hra, ktorú som napísal, bolo to v roku 1998. Šlo o spoluprácu s autorom petschinkom, s ktorým sme pracovali princípom prepájania biografie herca s filmom. Samozrejme, niektoré detaily hercovho života alebo motívy sú vymyslené. 

Ako si vyberáte herca či herečku, s ktorým/ktorou  takúto inscenáciu vytvoríte? Zaujme vás ich životný príbeh alebo ide o ľudí, s ktorými sa dobre poznáte?
Oboje. Hercov a ich príbeh musím dobre poznať, následne sa rozhodneme, s ktorým filmom to prepojíme. Napríklad predošlý diel tejto série bol Jutta Wachowiak predstavuje Jurský park – táto herečka má vyše osemdesiat rokov a v ére Nemeckej demokratickej republiky (NDR) bola veľkou hviezdou. Keď sme robili tento projekt, bola na javisku už vyše 40 rokov. Systém bývalej republiky NDR sme porovnali s Jurským parkom ako so svetom dinosaurov.
Wachowiak hrala upratovačku v Jurskom parku a našla tam dinosaurie vajce. Odniesla si ho domov a tam jej začalo rásť – začal v ňom rásť dinosaurus, ktorý predstavoval NDR. Bolo čoraz väčšie a čoraz hrôzostrašnejšie.  

Už ste spomínali, že do príbehov hercov zámerne vkladáte fiktívne časti, motívy. Ako s touto mystifikáciou pracujete a prečo?
Zdajú sa mi zaujímavé práve tie momenty, keď neviete rozlíšiť, čo je pravda a čo fikcia. Keď hráme v Nemecku, ľudia zvyčajne neveria, že scéna s Jamesom Gandolfinim môže byť pravdivá, no naozaj sa to stalo. Stefkov strýko a Gandolfini boli naozaj priatelia, ich deti chodili do rovnakej školy. Toto ma zaujíma – keď na javisku splýva realita s fikciou. V divadle je predsa tak či tak všetko predstierané – je to fikcia a človek to nedokáže rozlíšiť. 

Ako pri tvorbe inscenácie pracujete? Píšete o príbehoch, ktoré vás na hercoch zaujmú alebo vám oni ponúknu výber svojich „best of“ historiek?
Oboje. Na začiatku procesu robíme rozhovor s daným hercom/herečkou, zbierame materiál. Potom na základe neho píšeme scény. Neprebieha to teda formou improvizácií, z ktorých by vznikal text. Ak počas skúšok ešte nejaké veci domyslíme či zmeníme, tak ich tam zapracujeme. Ale faktom je, že pracujeme až do poslednej chvíle, do premiéry – napríklad záver Stefkovej inscenácie sme dopísali až na generálke. Zo Stefkom to však bolo jednoduché – človek mu dá nejakú scénu a on je schopný sa ju za tri hodiny naučiť. Napríklad so spomínanou Juttou Wachowiak to bolo inak.

V inscenácii je veľa humoru, je hravá a energická. Zdá sa, že ste sa pri skúšaní zabávali. Bolo to tak? 
Rozhodne áno. So Stefkom bola skvelá spolupráca, lebo on dokáže všetko. Je to akoby ste stlačili gombík a on zahrá čokoľvek. Je ako mašina.

Inscenácia sa však tematicky dotýka aj menej humorných tém, v závere apeluje na ľudskosť a toleranciu. Keď ste robili prvú z tejto série inscenácií, vybrali ste si film (dielo) Na západe nič nové, ktorý rozpráva o vojne a jej krutosti. Mali ste potrebu vrátiť sa k téme z vašej monodrámy a niečo k nej dopovedať?
Nie, to bola náhoda. V princípe sa snažíme vyhľadávať a spracovať známe, kultové filmy, keďže obsahy vybraných filmov nehráme na javisku, odohrávajú sa v mysliach divákov. S artovým filmom, ako je napríklad Solaris, by to nefungovalo. Pracujeme s blockbustermi ako sú napríklad Casablanca alebo práve Diktátor.

Plánujete v tejto sérii pokračovať? Chystáte niečo nové?
Niečo určite plánujem. Medzi jednotlivými inscenáciami však boli rôzne dlhé pauzy, medzi prvou a druhou ubehlo hádam dvadsať rokov. Ale niečo ďalšie už chystám na október. Tentokrát to však bude trošku iné, pripravujeme monológ, no bez filmu. Veľmi rád robím monológy, je to jeden z mojich najobľúbenejších žánrov.

Čo vás láka na monodrámach? Vyhovuje vám, že nemusíte pracovať s viacerými hercami, prípadne je to ekonomicky šetrnejšie? Viacero divadiel sa za posledné roky uchýlilo k tvorbe monodrám práve aj z tohto dôvodu.
Samozrejme, že je zaujímavejšie mať na javisku jedného človeka, nie dvadsať. Ako som hovoril, baví ma forma monológu – keď jeden človek na javisku musí vyrozprávať všetko s minimálnymi prostriedkami, ako to napríklad robil Dario Fo. Herec dokáže vstúpiť do rôznych postáv a odohrať všetko s ničím, na scéne môže byť napríklad len jedna barová stolička a to stačí. Mám rád, keď je divadlo redukované na minimum, na svoju podstatu, obzvlášť v kontraste s „veľkými“ inscenáciami, ktoré tiež vytváram. Diktátor toho nie je najlepším príkladom, no robil som aj inscenáciu, kde mal herec naozaj len barovú stoličku. Úprimne, keby sme chceli, dal by sa tak urobiť aj Diktátor.

Ptala se Barbora Forkovičová, rozhovor vyšel ve Zpravodaji 25DF č. 2

………………………………………

Rafael Sanchez (1975) je herec a režisér. Svou uměleckou kariéru zahájil v souboru Junges Theater Basel a poté hostoval v řadě divadel (Düsseldorfer Schauspielhaus, Maxim Gorki Theater či Schauspielhaus Zürich). Soustředí spíše na dílo současných mladých dramatiků a autorskou tvorbu. Za inscenaci Rafael Sanchez erzählt: Spiel mir das Lied vom Tod (Rafael Sanchez představuje Tenkrát na západě) získal s petschinkou – spoluautorem textu – významnou cenu pro německy píšící autory rozhlasových her Hörspielpreis der Kriegsblinden a také mezinárodní cenu Premios Ondas. Od roku 2013 je jedním z interních režisérů Schauspiel Köln. Jeho inscenace ODE podle Thomase Melleho získala cenu na letošním ročníku festivalu současné dramatiky Heidelberger Stückemarkt.

foto Lukáš Horký a Ondřej Hruška