ROZHOVOR

Jedinou inscenáciou, ktorá na 25. ročníku Divadelnej Flory zastupuje slovenskú činohernú scénu, sú Tri sestry Slovenského komorného divadla v Martine. O práci s režisérom Mariánom Amslerom a choreografkou Stanislavou Vlčekovou ale aj o viere v lepší (nový) svet sme sa rozprávali s predstaviteľkami troch sestier Luciou Jaškovou (Oľga), Alenou Pajtinkovou (Máša) a Barborou Palčíkovou (Irina).

(rozhovor Barbory Forkovičové, festivalový Zpravodaj 25DF č. 3)

Tři sestry v Olomouci – v civilu (foto Tibor Kubička, ředitel SKD Martin) a na scéně (níže, foto Ondřej Hruška) 

Aká bola vaša reakcia keď ste sa dozvedeli, že budete skúšať Čechovove Tri sestry?

Lucia Jašková: Ja som bola veľmi šťastná, lebo robiť Čechova je vždy zážitok. V minulosti sme už robili Ivanova s režisérom Romanom Polákom a teraz k nám do Martina prišiel režírovať Majo (Marián Amsler). Myslím, že sa na to tešil celý súbor. 
Alena Pajtinková: Áno. Spojenie Čechova a Amslera bola pre nás záruka toho, že to bude dobrá spolupráca. A tešili sme sa, že si konečne zahrajú aj dámy (smiech). Ja som k tomu bola obzvlášť rada, že si zahrám s Luciou, pretože odkedy som v divadle – od roku 2017 – sme sa na javisku ešte nestretli. 

Režisér Amsler pri inscenovaní Troch sestier nešiel „klasickou“ salónnou konverzačnou cestou, s akou sa tento ale aj iné Čechovove tituly často spájajú. Ťažisko inscenácie je v herectve a jeho prepojení s pohybom. Aký to bol skúšobný proces?

AP: Pohybovo s nami spolupracovala choreografka a tanečnica Stanka Vlčeková. Pamätám sa na moment, keď sme si povedali, že ideme od pohybu k emócii, teda opačným spôsobom, než sme možno zvyknutí alebo ako nás to učili na škole. Od mizanscény vychádzajúcej z pohybových cvičení sme sa dostávali k výsledku, teda k emócii. Samozrejme, aj ta má v inscenácii svoje miesto, Majo sa nechcel vzdať psychologického herectva úplne.
Na niektorých skúškach som teda mala pocit, že som na workshope. Do procesu neskôr vstúpila aj neštandardná scénografia Juraja Kucháreka – v prvom dejstve sme všetci zatvorení vo veľmi malom priestore, na čo sme sa tiež museli pohybovo pripraviť. Stanka pre nás pripravovala cvičenia, v rámci ktorých sme sa v malom priestore museli navzájom cítiť, vnímať.
LJ: Zaujímavé bolo aj to, že na začiatku skúšobného procesu nám režisér povedal, že bude v istom zmysle nadväzovať na svoju predošlú inscenáciu z Divadla Andreja Bagara v Nitre Dom. Boli sme si ju aj pozrieť, lebo Majo sa v nej chcel ešte „vŕtať“ – sám pre seba ale aj pre pripravovaný titul.
Pomohlo ešte aj to, že sa všetci dobre so Stankou aj Majom poznáme zo školy. Nenarážali sme na prekážky, ničomu sme sa nebránili – práve naopak, skúšali sme, hľadali, Majo dokonca vybiehal aj na javisko. Na skúškach bola veľmi dobrá atmosféra.

Ako sa vám spolupracovalo s Mariánom Amslerom? V martinskom divadle inscenoval už tretíkrát, no niektoré z vás sa s ním režijne stretli prvý raz. 

Barbora Palčíková: Veľmi dobre. Ja som s ním spolupracovala prvýkrát ale hneď na začiatku nám bolo asi všetkým jasné, že to bude dobrá spolupráca. Sadli sme si aj ľudsky, dokázali sme sa o všetkom porozprávať a nájsť riešenia. 
AP: Hneď na prvej čítacej skúške sme zistili, že je inscenácia veľmi dobre obsadená. (smiech) Myslím to v zmysle, že v súbore našiel ľudí, ktorí dokážu obsiahnuť postavy Troch sestier. Isto aj preto dramaturgia vybrala tento titul. Klapalo to už od začiatku. A tým, že Majo sa Čechovovi venuje celú svoju kariéru, jeho hry režíroval už veľakrát, aj Tri sestry robil už v minulosti, dobre to pozná. Počúvať jeho analýzy bolo veľmi prínosné.

SKD Martin každému titulu sezóny prideľuje heslo, akýsi lajtmotív, ktorý sa objavuje na propagačných materiáloch, plagátoch a textoch. V prípade Troch sestier to bolo „Všetko bude v poriadku“. Po zhliadnutí inscenácie som však mala opačný pocit, sestry sú predsa zúfalé, túžiace, nespokojné. Ako to vnímate vy? Je to skôr vyjadrenie túžby po lepšom svete alebo jednoducho marketingový trik?

AP: Samozrejme, je to jeden z „refrénov“ hry. Tri sestry si stále hovoria „Do Moskvy, do Moskvy“ ale opakujú aj „Všetko bude v poriadku“. Aj Čechov to vlastne napísal tak, že na konci hry majú sestry nádej, minimálne o nej hovoria. Samy seba sa snažia presvedčiť, že to bude v poriadku.
BP: Všetko bude v poriadku ale stále nie je. Teraz nie je, ani o chvíľu nebude ale raz bude. O sto, dvesto rokov bude život krajší… 
AP: Je to, ako keď sa hovorí „To sa spraví.“ Čechovove postavy stále hovoria, že niečo chcú ale nie sú schopné preto nič urobiť. 
LJ: Stále však v niečo veríš, v nádej, zmenu – tak ako aj v živote. To si hovoríme aj teraz.

Okrem toho je v Troch sestrách aj silná téma izolácie. Tá sa nám po posledných dvoch rokoch spája aj s realitou pandémie, ako ste to však vnímali vy
AP: My sme si to malomesto porovnali s Martinom. Tiež je to maličké mesto, aj keď to, kde žili tri sestry je na ruské pomery oveľa menšie ako Martin v kontexte Slovenska. No v istom zmysle je to stále malomesto, kde – aby som parafrázovala Andreja – nie je jeden človek, ktorý by stál za povšimnutie. Pocit izolácie, neschopnosti odísť z toho domu tam určite je. Tie postavy nevedia, v čom to je, možno si myslia, že ten problém prichádza zvonku.

Máte naozaj pocit, že Martin je mesto takého typu? Malé, zabudnuté…? Cítite sa tam ako tri sestry?
(smiech)

BP: To nie.
LJ: Ja sa cítim v Martine veľmi dobre. Je to malé mesto, vládne tam malomeštiactvo, ako v každom podobnom meste, ale má obrovské výhody. So situáciou troch sestier sa to však nedá porovnávať. Martin nie je až tak odrezaný od sveta, navyše, ak sa v tejto dobe rozhodnem, tak môžem jednoducho odletieť aj do Štokholmu.
AP: Keby nám v Martine nebolo dobre, neboli by sme tam. 

Či chceme alebo nie, vojna na Ukrajine ovplyvňuje náš pohľad na Rusko a vlastne na všetko ruské. Samozrejme, bolo by absurdné kvôli dnešnej politike tejto krajiny zahadzovať stáročia kvalitnej a výnimočnej ruskej kultúry a zatracovať autorov ako je napríklad Čechov. Zmenilo sa však nejako vaše vnímanie tejto inscenácie po 24. februári?

BP: Keď sme ju hrali prvýkrát po vypuknutí vojny, pred predstavením sme prostredníctvom nahrávky divákov informovali, že ide o ruskú hru zo začiatku 20. storočia a jej uvedenie v našom divadle neznamená, že by sme podporovali ruskú agresiu voči Ukrajine, práve naopak. Druhá vec je, že mnoho replík zrazu dávalo iný zmysel. Ale to, žiaľ, nemôžeme zmeniť, jednoducho hráme to, čo pred mnohými rokmi napísal Čechov. 
LJ: Rozprávali sme sa o tom pred predstavením, no keď sa začalo, úvahy šli do úzadia. Inscenácia je uzatvorený tvar, ponúkame ju divákom v stave, v akom sme ju naskúšali. Veľa otázok, nad ktorými sme uvažovali, sa vyriešilo tým, že sa zdvihla opona. A či poviem „do Moskvy, do Moskvy“ je vlastne jedno. Je to príbeh o ľuďoch – pokojne by sme tam mohli hovoriť „do Štokholmu, do Štokholmu“. Viac je to asi o vnímaní diváka, ktorému vystúpia do popredia iné motívy. My sa už od toho nevieme odosobniť.
AP: A samozrejme sa to dotýka každého titulu, ktorý hráme. V repertoári máme napríklad aj 1984 od Orwella, kde je téma vojny oveľa fatálnejšia. 

Alena, tvojím hlavným partnerom v inscenácii je Ján Dobrík v role Veršinina, ktorý je členom súboru SKD Martin len od tejto sezóny. Ako sa vám darilo spolu pracovať? 

LJ: Preňho bola táto rola veľmi dobrým začiatkom. Ako nový člen súboru začal skúšať hneď s Amslerom a rovno Tri sestry. 
AP: Myslím, že Janko sa v našom súbore veľmi dobre a rýchlo etabloval. Koniec koncov, poznáme sa už dlhé roky, takže to nie je o tom, že by prišiel niekto úplne nový. Tam neboli žiadne prekážky. Pri skúšobnom procese som však bola veľmi vďačná, že Mášu hrám v 35 a nie v 25 rokoch. Som presvedčená o tom, že by som to pred desiatimi rokmi nezvládla. Nemala som vtedy prežité vzťahové záležitosti, ktoré mám za sebou dnes. 
LJ: Ale Stanka by s tebou možno urobila úplne iné choreografie! (smiech) 
AP: To je pravda, pohybovo by to možno bolo svižnejšie. 

Ale najmä Oľga je často obsadzovaná staršími herečkami než je jej vek podľa Čechova.

LJ: Oľga má 28 a ja mám 43. Tá postava má však výhodu, že je najstaršia zo sestier, pričom rodičia tam nefigurujú. Nie je teda podstatné, či má herečka 30 alebo 40, je to o réžii a o skúsenosti. Skôr Baška ako Irina má problém, keď hrá mladšiu postavu. Osobne to nemám rada.
BP: Áno, keď hrá 30 ročná 20 ročnú, musí obsiahnuť všetky veľké emócie, ktoré majú ženy po tridsiatke väčšinou za sebou. Musí sa vrátiť do toho obdobia, pripomenúť si, aké to bolo a hľadať ten výraz.

Bolo pre vás niečo v tomto skúšobnom procese výzvou?

BP: Určite prepojenie pohybu s herectvom, s emóciou. Aj keď nám to už vychádzalo, museli sme si na to zvyknúť. 
LJ: Pre mňa je výzvou každé nové skúšanie: nová postava, nový inscenačný tím… Aby sme nezaspali na vavrínoch.
AP: Samozrejme, sú to Tri sestry, titul, pri ktorom sa zakaždým očakáva, či sa podarí – čo sa nie vždy stáva. Aj v tomto smere to bola výzva.
LJ A toto je náš prvý zájazd! Aj to je výzva…

Rozhovor vedla Barbora Forkovičová, Zpravodaj 25DF č. 3