ROZHOVOR + FOTOREPORTÁŽ

Dvojica Jenna Jalonen a Beatrix Simkó v rámci programu Divadelnej Flory tento rok konečne (po ročnom odklade) predstavili svoju tanečnú performanciu Long time no see!, v ktorej tematizujú rozdiely a blízkosti dvoch kultúr a národností. Fínska a maďarská tanečnica konfrontujú svoje národné identity, nazerajú na nich s iróniou aj odstupom, ktorý im pomáha lepšie ich pochopiť. Jenna Jalonen nám v rozhovore priblížila vznik diela, rovnako ako jej pohľad na význam národností v dnešnom svete.
(Zpravodaj 25DF č. 4)

foto Lukáš Horký a Ondřej Hruška

Ako dôležitá je pre vás téma identity a kultúrnej príslušnosti, ktorú reflektujete v performancii? Čo bolo na jej počiatku?
Prvotné úvahy, ktoré viedli k tomuto projektu, sa začali pred mnohými rokmi. Ja pochádzam z Fínska a v roku 2008 som sa presťahovala do Maďarska, kde sme s Beatrix od roku 2011 pôsobili v rovnakom tanečnom súbore. Mnoho rokov sme sa kamarátili, ale nikdy sme sa vlastne nebavili o tom, že ja nie som z Maďarska. Neskôr sme sa o tom začali rozprávať a uvedomili sme si, že nás spája viacero vecí, máme podobné aj typy tela po estetickej a fyzickej stránke. Začali sme si z kultúrnych rozdielov medzi nami robiť žarty a neskôr nám napadlo, že by bolo zaujímavé urobiť menší výskum o vzťahoch medzi fínskou a maďarskou kultúrou a jazykom.
Existujú hypotézy, že tieto dva jazyky sa podobajú, aj keď nemajú takmer žiadne rovnaké slová. Ich štruktúry a gramatické pravidlá sú však podobné. Rozhodli sme sa, že prebádame, čo na tom je. Zároveň to bol pre mňa aj spôsob, akým som mohla opäť nadviazať na svoje korene, keďže som dlhodobo žila mimo krajiny, z ktorej pochádzam. Zdalo sa mi to ako dobrý prístup k téme identity a toho, aký má význam v dobe, keď hranice už takmer neexistujú. Rovnako nás zaujímalo, čo to znamená byť Európanom/Európankou.  

Pre ľudí, ktorí neovládajú fínčinu ani maďarčinu, môžu tieto jazyky znieť rovnako. Keďže oba jazyky pochádzajú z rovnakej jazykovej vetvy, neznalý človek môže predpokladať, že Fíni a Maďari si navzájom rozumejú. Pohrávali ste sa nejako s tým, že diváci vám pravdepodobne nerozumejú a nedokážu rozlíšiť maďarčinu od fínčiny?
Áno. Zároveň sme vedome pracovali aj s podobným znením slov, ktoré však majú úplne iný význam. Je len veľmi málo slov, ktoré sú rovnaké v maďarčine aj fínčine. Osobne mi to však dáva veľký zmysel.
Takisto ma bavilo hľadať, do akej miery možno komunikovať len na základe toho, ako slovo znie, prípadne sledovať, čo slová a ich zvuk asociujú. To bol jeden z počiatočných bodov – uvedomenie, že nechceme robiť preklady, aby sme vysvetlili podobnosti a rozdiely medzi oboma jazykmi. Radšej sme ich rôzne zapájali v abstraktnejšej rovine.

V akom jazyku sú teda hovorené časti?
Ja hovorím po fínsky a Beatrix po maďarsky. Počas predstavení si to naozaj musím v hlave prepínať a niekedy sa mi dokonca stane, že nechtiac poviem niečo po maďarsky. Momentálne žijem v Budapešti, a preto som zvyknutá hovoriť v maďarčine. Je to jazyk, ktorý používam najviac. Musím sa teda naozaj sústrediť na to, aby som používala svoju materčinu. Oba jazyky sú pre mňa už prirodzené.

Ako to, že hovoríte po maďarsky?
Nemala som na výber, musela som sa to naučiť. Študovala som v Budapešti a dávalo mi väčší zmysel naučiť sa po maďarsky, než očakávať, že sa všetci v Maďarsku naučia po anglicky.

V inscenácii poukazujete na mnoho stereotypov o oboch národoch. Ako s nimi pracujete, čo pre vás znamenajú?
O každej krajine a každom národe existujú stereotypy. Je ľudská prirodzenosť, že chceme veci škatuľkovať. Je to spôsob, akým sa snažíme pochopiť veci, ktoré nepoznáme. Bolo fajn pracovať s takými, ktoré sú zaužívané a známe aj cudzincom. Hoci sa nepovažujem za alkoholičku alebo za depresívneho človeka a ani Beatrix nie je človek, ktorý sa neustále iba sťažuje, je to akýmsi spôsobom zakorenené v našich národných identitách. Chceli sme pomenovať tieto kvintesencie národov a zistiť, ako sa s nimi dá pohrať, ako ich využiť tak, aby fungovali v inscenácii, ktorá by nebola depresívna.

K tomu určite pomohol aj váš humor a rivalita medzi vami a Beatrix, ktorá vyvrcholila v súťaži v nosení manželky. Ako to teda je? Súťaží Maďarsko s Fínskom?
Ó áno, súťaživosť v športe aj v živote je veľmi príznačná pre oba národy. Možno je to preto, že sú pomerne malé a izolované od svojich susedov a majú pocit, že sa musia neustále obhajovať, dokazovať svoju hodnotu. Bolo nevyhnutné, aby sme ju tematizovali na javisku.

Okrem jednotlivých národov nahliadate aj na európsku identitu. V globalizovanom svete sa k nej často prikláňajú mnohí, na druhej strane v poslednom období čoraz viac silnejú aj nacionálne nálady. Ako to vnímate vy?
Myslím, že oba prístupy sú v istej miere veľmi dôležité. Ja neverím v hranice, myslím, že jazyk je len jedným zo spôsobov, akými spolu komunikujeme. Korene, sny a prežívanie sú v podstate všade rovnaké. Zdá sa mi absurdné, ak ľudí škatuľkujeme len na základe toho, že rozprávajú istým jazykom, alebo žijú na istom území. Byť Európanom/Európankou je skvelé a v týchto časoch obzvlášť dôležité, pre Maďarsko rovnako ako pre Fínsko.

Vaša inscenácia je v tomto zmysle teda aj ironická.
Áno. V čase, keď sme ju vytvárali (2018), to nebola politická performancia, no dnes získava také podtóny, najmä vďaka otázke, s čím sa identifikujeme. Všetci sme však „pomiešaní“ – ak si urobíte DNA test, zistíte, že v sebe máte pätnásť rôznych národností a pritom nie nevyhnutne tú, do ktorej ste sa narodili. Je veľmi dôležité, aby sme to pochopili, akceptovali a snažili sa kultúry zbližovať. V Long time no see! hovoríme o dvoch veľmi špecifických krajinách, ktoré prepájame, vo väčšom kontexte je to však len jeden diel veľkej skladačky.

Ako ste vytvárali tanečné časti performancie? Najmä na začiatku ste slová prepájali s pohybom, čo vyznievalo, že vytvárate akýsi pohybový slovník.  
Samotný pohyb aj naše telá pre nás boli jazykom. Chceli sme tak vytvoriť kanál pre metakomunikáciu a umožniť aj zahraničným divákom čítať v pohyboch a tanci vlastné významy. Vytvorili sme nový, fyzický jazyk, ale to je v konečnom dôsledku to, čo my tanečníci robíme neustále. 

V performancii vo veľkej miere pracujete s nahotou. Čo pre vás znamená byť nahá na javisku?
V mnohých svojich dielach som na javisku nahá. Ale v Long time no see! je to pre mňa najprirodzenejšie. V kontexte fínskej sauny to inak ani nejde. Hovorí sa, že sa rodíme aj zomierame nahí. Chápem to ako cyklus života a všetko, čo sa udeje medzi tým, sú roky, v ktorých preberáme rôzne identity, aby vás svet navôkol vnímal a pochopil. Sauna je pre nás posvätné miesto, miesto, kde s ľuďmi, s ktorými tam si, zdieľaš svoje tajomstvá, obavy, strachy, sny. Je to očista tela aj duše. Bolo by nezmyselné byť na javisku nahý bez dôvodu – ale v saune je to nevyhnutné. Ako ste videli, stálo to trošku hádok a námahy, kým som Beatrix presvedčila, že do sauny treba ísť nahý – to sa spája s reálnou príhodou, keď sme boli prvýkrát v tureckom kúpeli. Nedokázala som pochopiť, že ľudia sú tam v plavkách. Povedala som si, že musím Maďarov v otázke saunovania trochu poučiť.   

Nedá sa neopýtať: naozaj v niektorej z krajín existuje súťaž v nosení manželky, akú zobrazujete v performancii?
Nosenie manželky, po fínsky eukonkanto, je veľmi zvláštny fenomén, avšak v tejto „disciplíne“ sa konajú svetové majstrovstvá. Nie je to teda čisto fínska záležitosť. Raz za rok sa súťažiaci stretnú vo Fínsku uprostred veľmi členitého a neľahkého terénu. Treba preskakovať stromy, prejsť cez vodu a podobne – a spôsob, akým nás nosili na predstavení, je oficiálny spôsob ako nosiť manželku, je totiž najvýhodnejší, najľahšie sa tak hýbe. Je to veľmi drsné ale aj vtipné, môžete si to vyhľadať na YouTube. Neviem, prečo to existuje a odkiaľ to pochádza, ale je to skutočné. Raz som sa súťaže chcela zúčastniť, ale nemohla som, lebo žena, ktorú budú nosiť, musí mať vyše 50 kíl a ja som vtedy vážila menej. Dnes už mám vyše 50 kíl, takže sa možno nabudúce zapojím!

Rozhovor Barbory Forkovičové pro Zpravodaj 25DF č. 4 byl doplněn o některé otázky z besedy po představení.

……………………………………

Finská choreografka, tanečnice a performerka Jenna Jalonen (1991), tvořící také pod pseudonymem triplejay, sice vystudovala klasický balet – nejdřív na Finské národní škole opery a baletu, poté na Maďarské taneční akademii – ale v rámci svého studia v Budapešti se stala členkou Willany Leó, skupiny taneční improvizace, která určila její další směřování v oblasti současného tance a performance. Své profesní zkušenosti rozšiřovala díky spolupráci s význačnými choreografy a renomovanými formacemi, jako jsou HODWORKS, Central Europe Dance Theater, Kubilai Khan Investigations aj. Vlastní choreografie vytváří jak v Maďarsku, tak v Belgii, kde založila nezávislou platformu Collective Dope, s níž nastudovala mj. performanci BEAT ‘I just wish to feel you’. V Národním divadle tance v Budapešti se podílela na inscenaci Mechanics of Distance. Oba projekty byly v roce 2020 zařazeny do prestižního výběru Aerowaves.
Mezi specifické znaky a nosný princip její tvorby patří především důraz na fyzický extrém v pohybu a posouvání hranic tělesného vnímání. Inspiraci nachází ve street dance, house dance, novém cirkuse, ale i v akrobacii, parkouru a kontaktní improvizaci.

Umělecká tvorba Beatrix Simkó (1987) se vyznačuje výraznou expresivitou, vyjadřovanou skrze pohyby těla a jeho fyzickou prézentnost manifestovanou na tvrdě vytrénované postavě. Maďarská tanečnice, choreografka a mediální umělkyně absolvovala obor mediální design na Univerzitě umění a designu Moholy-Nagy v Budapešti a poté performativní a mediální studia na Univerzitě v Hamburku. Po osmiletém angažmá v respektované taneční společnosti Eva Duda Dance Company přikročila k vlastním interdisciplinárním projektům.
V roce 2016 např. vytvořila s performerem Zoltánem Grecsó duet #Orpheus#Eurydice, v němž konfrontovala známý mýtus se současností (Hlavní cena z prestižní maďarské taneční přehlídky Táncfesztivál.) V roce 2015 získala Beatrix Simkó grant na Mezinárodním fóru pro divadelní odborníky, které každoročně organizuje divadelní festival Theatertreffen v Berlíně, a byla také vybrána do Evropského programu pro performativní umění Creative Crossroads. Podílela se na řadě mezinárodních divadelních a tanečních koprodukcí, mj. ve Vídni, Grazu, Berlíně, Mnichově či Bernu.