ROZHOVOR

Hluk môže byť nezrozumiteľný, ale naopak aj informačne naplnený. Aj o tom hovorí inscenácia Noise. Šumění davu, ktorú v Schauspielhaus Bochum režírovala významná čilská divadelná tvorkyňa Manuela Infante. V hlavných úlohách sa v nej predstavili Gina Haller a zvuk, ktorý je významným komunikačným kanálom inscenácie. (Zpravodaj 25DF č. 6)

Foto Lukáš Horký a Ondřej Hruška (dole pod rozhovorem snímky z představení Noise. Šumění davu a z besedy v šapitó den nato – na prvním snímku Manuela s Ginou Haller, na dalším snímku Diego Noguera, autor hudby a sound designu k představení)

Vo vašej inscenácii tematizujete protesty, konkrétne tie, ktoré sa odohrali v Santiagu od roku 2019, no vo všeobecnejšej rovine sa zameriavate na dynamiku davu a s tým spojený šum, výrazne v nej pracujete so zvukom. Čo bolo vaším prvým impulzom k jej vytvoreniu?

Na začiatku tejto inscenácie nestáli protesty v Čile, ale fenomén hluku. S hudobníkom a skladateľom Diegom Noguerom, s ktorým často spolupracujem, sme tentokrát chceli preskúmať hluk vo význame všetkého, čo nenesie jasnú správu, informáciu. V podstate sme za hluk považovali všetko, čo je v istom zmysle vynechané. Pri výskume sme zistili, že isté zvuky vnímame ako informáciu a všetko ostatné je považované za hluk. V tom sa odhalil aj politický aspekt – niekto je vypočutý a niekto nie. Až neskôr do toho vstúpili udalosti v Čile. Diali sa v našej blízkosti a samozrejme zasiahli do našich životov. Protesty v Santiagu nemali žiadne vedúce osobnosti, bolo tam veľa ľudí a mnoho hlasov, ktoré polícia a politici považovali za hluk. Pýtali sa, prečo ľudia tento „hluk“ neskoncentrujú do jasnej informácie. Za tým však bol politický zámer – nebolo možné dianie jednoznačne zachytiť, pretože tam nebol jednoznačný líder ani konkrétne požiadavky, iba hluk.
Inak vo svojej tvorbe nikdy nepracujem s konkrétnymi reálnymi udalosťami, nezameriavam sa na politiku. Protesty nám do tvorby jednoducho vstúpili a ovládli inscenáciu. 

Vo vašej inscenácii sa zvuk a hluk akoby emancipoval – má v nej veľký zástoj, funguje ako hlavný výrazový prostriedok. Na akom princípe ste pracovali zo zvukovou stopou? 
Skúmali sme predovšetkým rozpätie, v ktorom sa zvuk mení na hlas, naberá význam a všetko, čo je medzi tým. S Diegom a Ginou sme sa tým dlho zaoberali, využívali sme zvukové pedále a efekty, aby sme odhalili tieto spojitosti a limity.

V inscenácii naozaj vidíme na koľko rôznych spôsobov sa dajú zvuky využiť. V jednom momente vo mne vyvolávali nepokoj, na druhej strane však neskôr herečka v jednej zo scén hovorila o tom, že ľudia na protestoch rozprávajú v kódovanej reči – šifrovaný jazyk je pre nich formou ochrany. Ďalej sa spomínajú aj zbrane, ktoré fungujú na princípe zvuku – zasiahnutú osobu ohlušia. Ako ste objavovali tento rozsah významov a emocionálneho pôsobenia zvukov?
Veľa v inscenácii rozprávame aj o koncepte šumu (rumour), ktorý ma veľmi zaujal. Slovo rumour má dvojitý význam – prvý je chýr, reči pod povrchom, čo je veľmi podradná forma naratívu, je to veľmi podhodnotený žáner naratívu, nik ho neberie vážne. Je to to, „čo robia ženy“ – klebetia, ide teda aj o druh spoločenského správania. Druhý význam tohto slova je šum. Nejasný zvuk. Pohybovali sme sa aj v rozmedzí týchto dvoch významov.A stres, pocit nepokoja, ktorý spomínate, vychádza z toho, že človek nerozumie. Keď je niekde nejaký hluk, vadí nám, vypneme ho, pretože sa chceme sústrediť. Človek je nastavený tak, že potrebuje veciam jasne rozumieť. Šum má zároveň možnosť zakamuflovať odkazy do hluku, čo sa často deje na protestoch. V uliciach je veľmi podstatný pre posúvanie informácií. 

Ako so zvukom pracujete počas predstavenia? Sú niektoré časti vopred nahrané alebo robí všetko Gina naživo? 
Väčšinu zvukov robí Gina naživo, čo je, myslím, pomerne úžasné. Ona nie je hudobníčka, takže sa všetko musela naučiť, venovali sme tomu veľa času. Je však skvelá herečka a naučila sa to výborne, počas predstavenia presne stláča potrebné gombíky, nahráva a loopuje svoj hlas. Vopred nahraná je najmä hudba, ktorá zaznieva ku koncu predstavenia. 

V jednej zo scén Gina hovorí, že zvuky sa nám dokážu vryť do pamäti a keď ich počujeme znova, môžu nám vyvolať určité spomienky, ktoré sú naň naviazané. Takto to funguje napríklad aj s čuchom. Ako zmysly a táto ich špecifická schopnosť spolu súvisia? Čo je silnejšie?
Zmysly nefungujú oddelene, sú prepojené. Počujeme aj vďaka cíteniu a cítime aj vďaka tomu, že počujeme. Niekedy v istom zmysle zasa vďaka hluku vidíme a vďaka svetlu počujeme. Celkový obraz sa nám vytvára spojením všetkých vnemov – tak v konečnom dôsledku funguje aj divadlo. Človek to vníma všetko dohromady a nevie rozlíšiť, prostredníctvom ktorého orgánu. Zmysly sa navzájom doplňujú.

V inscenácii zaznieva aj text – či už ho hovorí Gina alebo ho počujeme z nahrávky. Najmä v časti, ktorá sa týka samotných protestov, sa zdá, že ide o autentické prehovory ľudí z davu. Je to tak? Z čoho pozostáva text inscenácie?
V časti, v ktorej Gina vytvára scénu protestov z množstva hlasov, je veľa viet, ktoré pochádzajú z reálnych zápisov, sú len preskupené, vytrhnuté z celku. Zvyšok väčšinou pochádza z improvizácií s Ginou, jej slová som po skúškach zapisovala a dávala im istú štruktúru. Inšpirovali sme sa aj rôznymi dokumentmi – všetko však „prešlo“ cez Ginu, čo je vlastne dosť zvláštne, lebo ona na tých protestoch nebola, nie je z Čile, je Švajčiarka. Bolo veľmi zaujímavé prefiltrovať to všetko cez ňu, v istom zmysle je to tiež akýsi efekt.

Ak by to hrala herečka z Čile, bola by to úplne iná inscenácia. Ale vy ste sa na protestoch zúčastnili, takže osobná skúsenosť v inscenácii prítomná je.  
Áno, navyše téma policajnej brutality je všeobecná. Nemusíte byť z Čile, aby ste vedeli, o čom hovoríme, zdieľame to celosvetovo. Právo protestovať, útlak, situácie, keď sa to vymkne spod kontroly a násilie štátnych zložiek – to je rovnaké všade. 

Pod vplyvom umeleckého riaditeľa Johana Simonsa, holandského divadelného a operného režiséra, sa Schauspielhaus Bochum v súčasnosti profiluje ako divadlo akcentujúce multikultúrnosť (nemeckej) spoločnosti, v rámci čoho pozýva na spolupráce a poskytuje zázemie umelcom rozličných kultúr, národností aj odborov. Aj váš inscenačný tím bol toho ukážkou.
Áno, je to tak. Na skúškach sme pracovali v angličtine, ja som napísala text, ktorý potom museli v divadle preložiť do nemčiny. Bol to veľmi dlhý proces a všetko sa pritom dialo pomerne rýchlo. V Bochume som pracovala prvýkrát, no plánujeme už niečo aj do budúcna. Bola tam veľmi dobrá atmosféra. Pozoruhodné je, že toto divadlo nie je zvyknuté so svojimi inscenáciami hosťovať. Aj toto je v podstate repertoárový kus, má ostať „doma“. Takže je zaujímavé vidieť ho v inom priestore, dokonca v inej krajine. Toto bolo naše prvé hosťovanie.

Rozhovor Barbory Forkovičové vyšel ve Zpravodaji 25DF č. 6

……………………………………
Manuela Infante (1980) je chilská dramatička, režisérka, scenáristka a hudebnice. Patří k nejplodnějším a nejinspirativnějším hlasům současné latinskoamerické divadelní scény.
Je známá odvážným artikulováním teoretických, zdánlivě jevištně neuchopitelných problémů (ekologie, kolonialismus), jež s využitím nových médií vynalézavě aranžuje do atraktivních kompozic.
Na Amsterdamské univerzitě vystudovala Kulturní analýzu a svou uměleckou dráhu vedle divadla nadále dělí mezi filozofii a hudbu. Její práce v rámci festivalů či mezioborových projektů procestovaly tři kontinenty (od USA přes Argentinu, Španělsko, Irsko, Německo, Singapur, Koreu až po Japonsko). Je první ženou, která byla jmenována ředitelkou Národního festivalu dramaturgie v Chile (Muestra Nacional de Dramaturgia).