ROZHOVOR

Režisér Rastislav Ballek, jeden z mála postdramatických režisérů na Slovensku, se se slovenským národním hrdinou opět ponořil do tématu chápaní lidské povahy prostřednictvím lidového mýtu. V bufetě Moravského divadla si sedli s šéfredaktorkou festivalového zpravodaje Dominikou Širokou, aby jí povyprávěl o podstatě zbojnického kultu a o tom, co ho baví na divadle.

Čo vás zaujíma na postave Jánošíka?
S Jánošíkom každý Slovák vyrastá, od detských rozprávok a neskôr cez fi lmy vo všetkých rôznych verziách. Väčšinou sa ale nedostane cez detskú rozprávku a folklór k abstraktnejšiemu chápaniu. Mal som dojem, že sa s inscenáciou môžeme posunúť ďalej ako k čipkám, výšivkám a valaškám. Zároveň som myslel, že by sme tému Jánošíka mali spracovať i pre vlastnú informovanosť.

Skúmali ste, kedy mýtus okolo Jánošíka vôbec vznikol a prenikol do slovenského folklóru?
Neviem ako je to s folklórom, ale v literatúre sa Jánošík objavuje najneskôr v čase slovenského národného obrodenia, v období romantizmu.
Vtedy sa siahalo po typickom ľudovom elemente, ktorý bolo možné povýšiť na romantický obrodenecký motív. Slovenské národné obrodenie
si vybralo Jánošíka, pretože je to ľudový hrdina a tým pádom v zmysle tohto hnutia sprostredkúval kontakt s ľudom. Išlo zároveň o materiál,
ktorý sa pokúšali obrodenci povýšiť do poetickej roviny a zrovnať sa tak s väčšími európskymi národmi.

Počas diskusie po predstavení ste hovorili o tom, že mýtus o Jánošíkovi veľmi dobre vystihuje povahu slovenského národa. Ako ste to mysleli?
Takzvané historické národy majú v zásade kráľov a hrdinov, historické postavy, na základe ktorých je možné tento motív uchopiť. My sme kráľov nemali, resp. sme ich mali len veľmi málo. Zbojník, ako napríklad aj Robin Hood, je ale súčasťou každej európskej kultúry. Jánošík je zároveň tragický mýtus o hrdinovi, ktorý sa vzoprel a prišiel pri tom o život. Vzal na seba svoj osud a dotkol sa krajného bodu ľudského bytia tým, že sa vystavil veľkému nebezpečenstvu. Počas tvorivého procesu k tomu pribúdali motívy, ktoré vzďaľovali postavu realite a povyšovali ju do duchovnej roviny. Odohráva sa tu príbeh každej duše alebo každého národa. Prechádzaš nejakým utrpením, nachádzaš určitý zmysel a strácaš život, čím sa životné dielo završuje. Vytvára to vzrušujúci moment, ktorý si ľudia pamätajú a tradujú ho z generácie na generáciu. Je to obraz iniciácie každého mladého človeka, ktorý má nejaký cieľ. Stretne sa s realitou tohto cieľa, ktorá je veľmi krutá a nemilosrdná. V náraze na ňu svoj život stráca a tým sa povyšuje na úroveň, pri ktorej dochádza k totálnej obete morálneho alebo politického cieľa.

Po skúsenosti z Jánošíka by ma zaujímalo, prečo vlastne režisér Rastislav Ballek robí divadlo. Čo vás na ňom zaujíma?
V žiadnom inom médiu nie je možné, aby dochádzalo k disproporcii medzi informáciami. Počúvame text, ku ktorému neprináleží obraz. Nevieme, kam text smeruje. Divadlo teda prináša situáciu elementárnej neistoty v tom, aký druh informácie prijímam. Čo budem vnímať ako pravdivé a čo budem skúmať ako možný podvod. Hra so spoľahlivosťou a nespoľahlivosťou informácií je to, čo je pre mňa na divadle podstatné.

V minulosti ste sa často venovali osobnostiam zo slovenských dejín. Či už to bol básnik Ján Hollý v inscenácii HOLLYROTH, Mojmír II. v rovnomennom diele alebo teraz Jánošík. Plánujete sa v budúcnosti venovať ďalšej podobnej kultúrne signifi kantnej postave?
Takáto látka sa vyskytne väčšinou z nejakej náhodnej inšpirácie a mnohokrát to nedokážem povedať takto dopredu. Teraz už ale môžem prezradiť, že v budúcej sezóne pripravujeme do Jihlavy inscenáciu o svätom Václavovi.

Rastislav Ballek (1971)

Patrí k popredným slovenským režisérom, vyznačuje sa sugestívnym divadelným jazykom a prácou s postdramatickými divadelnými formami. Už od čias štúdia na bratislavskej VŠMU pravidelne spolupracuje predovšetkým s dramaturgom Martinom Kubranom. Inscenuje v mnohých slovenských i českých divadlách, niekoľkokrát získal slovenské divadelné ocenenie Dosky. Je synom významného slovenského spisovateľa Ladislava Balleka.